Pavol Haspra a jeho divadlo vášní a emócií.(Pavol Haspra and his Theatre of Passions and Emotions)

Pavol Haspra, režisér, ktorý štyri desaťročia patril k činohre Slovenského národného divadla, je výraznou postavou našich divadelných dejín. Zostalo po ňom jeho dielo. Dlhý súpis divadelných réžií, ešte obsiahlejšia mapa jeho tvorivej práce pre televíziu, spomienky súčasníkov a spolupracovníkov a jeho texty. Súčasnosť a živosť sú najsilnejšou zbraňou divadla, ale sú aj jeho prekliatím, veď inscenáciu nemožno odložiť do skrine, aby prečkala čas umeniu a kultúre nežičlivý či dobu, v ktorej medzi vyvolenými vládli iné estetické ideály a vybrať ju stamodtiaľ, keď príde jej čas. Iniciátor konferencie, divadelný kritik a historik Andrej Maťašík sa v úvodne štúdii sústreďuje na charakteristiku divadelného názoru Pavla Haspru. Konštatuje: Vie sa o tom, že bol vzrastom síce malý, no temperamentom, zápalom a schopnosťou zapaľovať iných, eruptívnosťou a nápaditosťou prerástol svoje okolie. Len veľmi zriedkavo sa nenáhlil, časom šetril, pretože neustále pracoval. Popri práci v divadle často písal televízne scenáre a adaptácie a o rozsahu jeho televíznej režijnej tvorby vydáva najpresvedčivejšie svedectvo súpis, ktorý uverejňujeme. S činohrou Slovenského národného divadla prežil vzostup v rokoch šesťdesiatych, ale i zložitosti normalizácie, uvoľnenie v závere rokov osemdesiatych, i poprevratové tápanie a snahu nájsť divadlu nové miesto v nových spoločenských podmienkach. Po Borodáčovi má na svojom konte vari najviac prvých uvedení nových slovenských hier v SND, popritom však bol jedným z tých, ktorí na naše javiská uviedli aj výkvet súdobej svetovej drámy, ba stal sa prvým európskym režisérom, ktorý dostal právo naštudovať kontinentálnu premiéru Millerovej Ceny. Miloval Dostojevského a usiloval sa k nemu vracať, vylovil z prepadliska archívov nikdy nehrávanú Podhradského hru Holuby a Šulek i Palárikovu tragédiu Dimitrij Samozvanec, aby – obrazne povedané – druhou rukou preberal medzi Srbom Kovačevičom a Bulharom Radičkovom a zavše si to spestril svetovou klasikou. Bol typom režiséra, ktorý je požehnaním pre repertoárové divadlo, ktorý nemá svoju rigidne vymedzenú tému a netrvá na jej kontinuálnom rozvíjaní. Neprerábal divadlo na svoj obraz, ale odovzdal sa mu do služieb a usiloval sa v tejto službe nepodvádzať, ale odvádzať vždy maximálny výkon. Po príchode do činohry Národného divadla (1962) sa stal štvrtým režisérom, prijali ho, aby režíroval repertoár, do ktorého sa vtedy profilujúcim režisérom nechcelo. Hasprovým šťastím bolo, že v tom čase sa o priazeň dramaturgií