Rivers of Babylon – postmoderný Bildungsroman, román konca dejín

Štúdia interpretuje román Petra Pišťanka Rivers of Babylon (1991) v kontexte analýz postmodernizmu Fredericka Jamesona a téz o konci dejín F. Fukuyamu („The End of History“). Rekonštruuje nielen recepciu románu, ako aj dobové diskusie o stratifikácii žánrov v súdobej slovenskej próze, ktorá bola podmienená spochybnením historicity, resp. historického povedomia. Román P. Pišťanka je tu charakterizovaný ako text, ktorý v kontexte dobovej slovenskej literatúry manifestoval atribúty postmodernizmu, tak ako ich vymedzil vo svojej knihe Postmodernism, or The Cultural Logic of Late Capitalism (1991) F. Jameson – ide o „historical deafness“, „depthlessness“, „wanning of effect“, ako aj postmodernú iróniu realizovanú formou pastišu. Zároveň však tematizuje i situáciu slovenskej spoločnosti v momente politickej transformácie, keď sa štruktúry jedného systému rúcajú a nastoľuje sa nový. Práve tento moment určuje modifikáciu žánrových štruktúr románu, ktoré riadia ústrednú sujetovú líniu románu spojenú s jeho protagonistom, Ráczom. Pišťankov text môžeme považovať za travestiu Bildungsromanu, založenom na príbehu začlenenia sa do spoločnosti, na prijatí pomerov sveta. V tomto prípade sa toto začlenenie protagonistu koná v ére „konca histórie“, straty dôveryhodnosti akýchkoľvek noriem. V románe môžeme nájsť paralely k Fukuyamovým úvahám o spoločnosti po konci dejín, a to k tým ich polohám, ktoré už nevyznievajú tak triumfálne, resp. optimisticky ako ich východisková téza, podľa ktorých sa hýbateľom spoločenského procesu stane boj o uznanie. V týchto momentoch môžeme ústredný naratív románu interpretovať v kontexte Heglovho podobenstva o pánovi a otrokovi.