SEBAKRITICKÝ KOMUNISTA RÓBERT ROŠKO

Patril k tým stredoeurópskym intelektuálom, čo väčšinu aktívneho života prežili v komunistickom režime. V mladosti uveril hlásaným komunistickým ideálom, čiže stalinistickej verzii marxizmu-leninizmu. Na rozdiel od M. Šimečku, Z. Mlynářa, J. Jablonického, M. Kusého a mnohých ďalších, ktorí sa po roku 1970 postupne dostávali na okraj spoločnosti a stali sa disidentmi a niektorí neskôr exulantmi, R. Roško ostal členom strany aj po straníckych čistkách. Patrí k tým, čo sa prostredníctvom filozofie začali profilovať ako sociológovia. Je zaraďovaný k tretej generácii sociológov, ktorá sa zaslúžila o etablovanie tejto dôležitej spoločenskovednej disciplíny. Uvoľňovanie politicko-spoločenských pomerov tak v roku 1968 ako aj koncom 80. rokov vítal a podporoval ich. Naďalej sa venoval problematike spätej s komunistickým režimom, aj po roku 1990. Za príčinu neúspechu komunistického experimentu považoval aj to, že tento politický a hospodársky systém sa začal budovať vo feudálnej krajine, kde došlo k prechodu „od zaostalého feudalizmu k postfeudálnemu modernizmu". Po roku 1989 sa sám zaradil k porazeným, ku ktorým podľa neho patrili všetci ľudia zo štátov bývalého sovietskeho bloku, pretože išlo „o porážku nadosobného rázu".